Narodil sa 11. novembra 1930 v Tekovských Lužanoch. Bol to významný maliar a grafik. V Prievidzi tvoril vo veku 25 – 26 rokov. V rokoch 1950 – 1955 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Fulla, prof. Zmeták, prof. Hoffstädter a prof. Milly). V roku 1957 bol zakladajúcim členom Skupiny Mikuláša Galandu, činnosť ktorej bola ukončená v roku 1968. Zúčastnil sa na všetkých skupinových výstavách galandovcov. V roku 1972 bol vylúčený zo Slovenského zväzu výtvarných umelcov, čo znamenalo „tichý“ zákaz verejných výstav, reprodukovania a nakupovania jeho diel verejnými galériami. Tento zákaz však nikdy nebol striktne dodržiavaný. Od roku 1955 žil v Dolnej Mičinej, v roku 1958 sa usadil v Martine, od roku 1963 žil a tvoril v Bratislave, kde zomrel 10. novembra 2013.

Inšpiráciou pre M. Laluhu boli diela otca moderného umenia – Paula Cézanna, z ktorého vychádzala celá jeho generácia a neskôr to bol kubizmus a dielo Fernanda Légera. Pri začiatkoch Laluhovej tvorivej cesty stál i jeho pedagóg – maliar a grafik Ernest Zmeták. V Laluhovej tvorbe bola vždy určujúca kresba a téma dediny a človeka. Prvé práce boli realistické zátišia inšpirované predmetmi každodennosti, blízki ľudia a príroda. Záujem o tému domova pociťovalo viacero umelcov. Potvrdili to aj tým, že sa združili do Skupiny Mikuláša Galandu. Spolu s maliarmi Andrejom Barčíkom, Rudolfom Krivošom, Milanom Paštékom, grafikom Ivanom Štubňom, sochármi Vladimírom Kompánkom, Antonom Čutekom a Pavlom Tóthom ju založili v roku 1957. Od roku 1962 v nej pôsobil aj Andrej Rudavský. Hlásili sa k dielu Miloša Alexandra Bazovského s jeho reflexiou „mať korene” v archaickej predmetnosti a psychike modernej skutočnosti.

Podarilo sa im preniknúť k esencii národnej podstaty, ale zároveň odhaliť aj archetypálne a symbolické vrstvy tvorby a prepojiť tak slovenský výtvarný prejav s najvyspelejšími hodnotami súdobého európskeho umenia. Laluha ako pravý galandovec sa zrieka detailu i perspektívy priestoru. V maliarskom prednese rozvíja tvaroslovie geometrických elementov a farebným akordom červených a modrých tónov dynamizuje tvar ako v Kompozícii s červeným pozadím (1958). S analýzou a nasledujúcou syntézou tvaru pracuje aj v zátiší.

V martinskom ateliéri (1958 – 1963) sa sústreďuje na portréty blízkych priateľov maliarov a hercov. Tu sa rozrástla galéria aktov a zátiší v charakteristickej širokej plošnej kontúre a svojbytnej farebnosti – trojzvuku červenej, žltej a modrej. Najadekvátnejšie vyjadrenie našiel Laluha v simultánnom kontraste základných farieb – červenej, zelenej, modrej a žltej a v kontraste bielej a čiernej.

Zobrazuje človeka a rovnako blízkym motívom je krajina. Veľký tvar, napr. koruna stromu vyrastajúca z postavy, evokuje gotický oblúk, ktorý prerastá obrazovú plochu ako pokračovanie v našom svete. „Na jednej strane vytvára samostatné svety obrazov, ktorými monumentalizuje a zlyričťuje náš svet, na druhej strane sa domáha prerastania dynamiky obrazu do skutočného sveta.” 

V 70. rokoch je  v jeho tvorbe výrazné je úsilie o minimalizáciu a čistotu formy, v olejoch, pasteloch i v kresbách ceruzou. O. i.  vytvára svojbytný svet stromov, kde sa ocitá až na hranici surrealistických vízií (napr. kresba Tak sa prudko vzniesol…, 1978).

V pasteloch používa najjednoduchšie prostriedky tvaru a farby na dosiahnutie pôsobivého výrazu. Intenzita farebného tónu je živelná, nabitá energiou, vibruje, žiari, vysiela signály najvnútornejších pocitov – Pri zátiší (1982), Jeseň (1984).

Rozsiahle maliarske a kresliarske dielo M. Laluhu nadviazalo prirodzenou väzbou na tému slovenskej dediny, ktorú vlastnou poetikou obohatil o nové významové a výrazové polohy. Prostredníctvom variácií hľadá podstatu existencie v prapôvodnej ľudskosti. 

Zomrel v Bratislave 10.11.2013

V Prievidzi Milan Laluha vytvoril diela, ktoré nájdeme na uliciach Björnsona, J. Kráľa, Malá.

Spolu s Miroslavom Marčekom vytvoril výzdobu na Štefánikovej ul. a na Námestí J. C. Hronského.